Nová perspektíva

"Dobre.. počkám." Vypla som telefón a len som sa pomaly postavila z môjho miesta a vyšla k ulici, aby som videla ten čierny Suburban. To som síce nevedela čo úplne znamená, keďže som sa do áut vôbec nevyznala.. ale stále.
Do desiatich minút ku mne bolo pristavené čierne SUV, z ktorého vyšiel veľký bradatý chlapík. Možno by ma to prekvapilo no v takejto spoločnosti som sa už pár krát premávala a tak som zachovala pokoj. No.. rozhodne mi neprišiel ako niekto, kto vedel používať hlavu. Chcela som na neho zagániť niečo škaredé, keď mi podával vreckovky. Pozrela som sa na neho nechápavo, takým tým typom a otázkou v očiach, že čo s tými servitkami mám asi tak robiť.
"Zvládnem cestu.. asi.." Zamrmlala som a len som sa vyteperila do veľkého auta. Sadla som si dozadu, nie vedľa vodiča. Zamračila som sa a len som znova začala tak nejak kontrolovať svoj stav. Nič som zo seba nevyberala, mohlo sa mi len prihoršiť. "len.. zavolaj.. strýko Gon by mal pripraviť doktora.." navrhla som, Keďže som mala aspoň nejaký základný zmysel pre sebaprežitie.

> Yue

Chen mal prikázané okamžite Yue doniesť za strýkom Gonom, nie poskytnúť jej prvú pomoc. Na to ste nemali čas. Keď jeho ponuku odmietla, len pokrčil plecami a usúdil, že dievča je v pohode a nič nepotrebuje. Obával sa len toho, že na sedadlách bude mať červené fľaky od krvi - možno jej naznačoval aby sa aspoň trocha utrela. Sama Yue nemala pocit, že by sa jej stav zhoršoval, popravde sa cítila pomerne fajn. Pomerne na to čo sa stalo.
Počas krátkej cesty do čínskej štvrte ste zahliadli niekoľko sanitiek a policajných áut, ktoré sa hnali na miesto nehody, pričom sa zdalo, že tí šialenci na chodník vybehli niekoľkokrát. Prítomné boli aj čierne dodávky SWAT. Ulicu dokonca museli uzavrieť a tak to Chen zobral okľukou. Chen na požiadanie Yue zavolal Gonovi.
Netrvalo dlho a dostavili ste sa k bytovke, v ktorej strýko žil. Gon už samozrejme čakal vonku na ulici. O svoju neter mal dôvodné obavy a tváril sa znepokojene. Ak musel zavolať doktora, skutočne nešlo o žiadny vtip. Chen nechal Yue vystúpiť a sám išiel kamsi zaparkovať.
"Tā mā de!" Zanadával hlasno Gon pri pohľade na Yue.
"Doktor je na ceste. Poď dnu, rýchlo. Čo sa to dofrasa stalo?!" Pokynul strýko a chcel ju podoprieť, nejako jej pomôcť. Nebol si celkom istý či Yue neumiera - mnohé zranenia navonok nevyzerali tak zle; čo ak mala pomliaždené orgány a pri vedomí ju držal len adrenalín? Sama povedala, že do nej vrazilo auto a trocha sa preletela. Gon nechcel riskovať, že mu tu v rukách jeho neter zomrie.

Bola som si celkom istá, že niečo ako adrenalín zo mňa už musel dávno opadnúť. No stále som sa necítila vôbec tak zle, ako by som sa podľa môjho názoru cítiť mala. A tak som zvyšok cesty v podstate len potichu sedela a rozmýšľala nad tým, čo sa stalo. Moje spomienky z udalosti boli stále viac menej rovnaké. Volala som s Jamesom, zrazu som za obzrela a následne moje telo preletelo vitrínou so zlatníctva. Oh a prežila som to, to bola clekom podstatná vec.

Ako som vystúpila, strýko ma už čakal a ako ma chcel podoprieť, nejak som sa mu v tom nebránila. Presda len som sama nevedela ako vážne zranená naozaj som.
"Ja.. naozaj neviem .. mala by som byť mŕtva.." Zamrmlala som tiež nechápavo.
"Vrazilo do mňa auto.. rýchlo, no a ja som odletela do jedného obchodu, ktorý som úplne tým nárazom zdemolovala.. ale... neviem nevyzerá to tak, že by som mala niečo zlomené alebo horšie." Bola som síce celá od krvi a oblečenie som mala naozaj dotrhané, v podstate stále na boso, no žiadna otvorená zlomenina, nič..

> Yue

Vysvetlenie, ktoré strýkovi poskytla, vôbec situácii nepomohlo. Gon usúdil, že si pri náraze musela poriadne buchnúť hlavu a tak si vôbec nepamätala čo sa stalo alebo si pamätala len omnoho horšiu verziu nehody. Predsa len, každý mal občas ten pocit, že veci sa majú horšie než v skutočnosti sú. Ale tieto veci ste mohli riešiť neskôr, takže strýko len súhlasne prikývol a Yue pokynul aby sa zbytočne nenamáhala. Výťahom ste sa dostavili na jeho poschodie, vošli do bytu a v obývačke ju posadil na pohovku.
"Ľahni si, niečo donesiem." Prikázal a odbehol do kuchyne. Po krátkom hľadaní sa vrátil s lekárničkou a pohárom vody. Ale ku šťastiu, ošetrovanie mohol ponechať na odborníka, pretože v tej chvíli sa od dverí ozval zvonček.
Doktor došiel v krátkom tričku a teplákoch, nemal ani čas sa riadne obliecť. Keď mu Gon zavolal, doma zrejme čítal noviny alebo pozeral správy.
"Sung, teší ma." Predstavil sa v krátkosti doktor a okamžite sa pustil do práce. Yue v jeho rukách prešla štandardným lekárskym postupom - takto si ho aspoň mohla zopakovať - a za polhodinu bolo po všetkom. Doktor sa netváril zhrozene, čo v tejto brandži znamenalo dobrú vec. Napokon začal do doktorského kufríka baliť svoje veci.
"Tak čo, Jun, ako je na tom?" Zisťoval Gon, ktorý sa medzitým trocha upokojil. Teraz už bolo jasné, že Yue nič vážneho nehrozí.
"Pravdu? Mala obrovské šťastie, ak sa naozaj stalo to čo tvrdí. Len povrchové zranenia, bez jedinej zlomeniny, ani len otras mozgu... vo všetkom je vlastne úplne v poriadku. Sám tomu nerozumiem." Pokrčil plecami doktor Sung, akoby bol s týmto výsledkom nespokojný. Ale ani jednému z vás to nešlo do hlavy.
"Ešte že som venoval lotosovému princovi... chvála mu. Na náhody neverím." Poznamenal strýko Gon s úsmevom a pohľadom naznačil na malú vyzdobenú svätyňku, ktorá ležala pri zadnej stene obývačky, rovno pod oknom. Väčšina čínskych rodín mala vo svojom domove aspoň jednu svätyňu, ku ktorej denne pokladali venovania, napríklad ovocie. A tie vonné sviečky boli príjemné. Strýko mal dokonca dve, jednu s pozlátenou soškou Guan Yua a druhú s drevorezbou Nezhu, ochrancom ľudstva a podľa jeho názoru aj mladých ľudí. Práve preto ju tam rozložil - pretože dostal Yue na starosti.
Yue sa pri pohľade na sošku Nezhu na moment zahmlil zrak a premkol ju prazvláštny pocit, jeden z tých nevysvetliteľných, ktorého pôvod bol vždy zahalený tajomstvom. Akoby k nej tá svätyňa nejako prehovárala, no pri tom nepočula žiadny hlas, len blažené šteklenie na duši; premohla ju dobrá nálada, ako keď sa zahryznete do čokolády... možno ju niekto - možno Nezha - naozaj požehnal.

Moc mi neveril. Poznala som ho a vedela som povedať, keď nad niečím pochyboval. Nechala som si teda pomôcť až do jeho bytu, kde som sa zvalila na gauč a čakala som, čo bude ďalej. Celkom som sa zdesila, keď to spočiatku vyzeralo tak, že mi bude chcieť pomôcť priam strýko. Pochybovala som, že je akokoľvek dobrý v nejakej pokročilejšej prvej pomoci. No našťastie ma z môjho pravdepodobne utrpenia vytrhol lekár.

Na pozdrav muža v teplákoch som len prikývla.
"Yue, aj mňa." Odvetila som mu a následne som len nechala, nech robí.. svoje. 
Netrvalo dlho a ja som si na seba akurát naťahovala jedno z tričiek, ktoré mi podal strýko. Celá tá kontrola a ošetrenie som mala za sebou a na slová doktora, som bola úplne v poriadku. Až na zopár povrchových zranení, ktoré teraz boli v rôznom štádiu.. no ošetrenia. Niektoré potrebovali dýchať, iné som mala zalepené no vŚetky z nich boli poriadne vydezinfikované, až sa mi pomaly začala motať hlava od toľkého alkoholu, ale len pomaly.
Sadla som si na gauč a s povzdychom

Stále mi to prišlo neuveriteľne divné. Že by sa mi to len naozaj zdalo? keď to znelo tak reálne a.. naozaj som preletela tou vitrínou. Strýko začal vyzvedať a keď mu doktor povedal, že som úplne v poriadku, spomenul niečo o lotosovom princovi. Popravde som ako jedna z tých novších generácií až tak na náboženstvo nebola. Samozrejme som poznala našich bohov a rôzne .. rituály s nimi spojené ale, odkedy som bola v USA, dosť sa moje tradičné zmýśľanie v tomto smere pozastavilo. Zľahka som sa usmiala, keď dodal, že na náhody neverí a sama som sa obzrela po miestnosti. Respektívne tam, kam strýko naznačil.
Bola tam soška Nezhu, taká malá domáca svätyňa. Spoznala som ho, pretože ho malo v autách aj dosť taxikárov z Chinatown, ako aj tí, ktorých som si ešte pamätala z domu. 

No a po tom sa znova stalo niečo divné. Hlava sa mi .. trocha zatočila, alebo sa mi len zahmlel zrak? nebola som si istá, bolo to.. nie úplne vysvetliteľné. Nevedela som ten pocit pripísať. Chytila som sa za hlavu jednou rukou, zatiaľ čo druhou som sa oprela o sedačku, aby som nestratila rovnováhu. Započula som hlas.. no a po tom veľmi, veľmi dobrý pocit, príjemný. Moja nálada nikdy nebola horšia. No pre čo, to som si nevedla vysvetlIť. Len som sa tak zoširoka usmiala.
"Teda.. naozaj nado mnou niekto musel stáť.. keby že vidíš tých ostatných ľudí. Určite to dnes bude v správach." Prehovorila som k strýkovi.

> Yue

Yue mala pravdu. Keď večer čítala lokálne správy z New Yorku na stránkach CBS alebo NBC (kto dnes už pozeral televíziu?), viaceré správy o naháňačke a nasledovnej nehode našla pomerne ľahko.
Skupina zlodejov sa podľa všetkého rozhodla vylúpiť nejaký obchod so starožitnosťami, no majiteľ na nich vytiahol brokovnicu a úspešne ich odohnal; utekajúcich páchateľov si potom všimla policajná hliadka a zbytok Yue poznala. No nie tak celkom. Cestou po chodníku zrazili najmenej desať ľudí, pričom traja z nich boli v nemocnici v kritickom stave a jedna žena zomrela na mieste. V článku bolo spomenuté aj rozbité zlatníctvo a popri ňom vyjadrenie očitého svedka: pravdepodobne to bol ten muž, ktorý jej ako prvý prišiel na pomoc. Spomínal mladú ženu, ktorú zasiahlo auto a preletela cez výklad, no potom sa bez slova postavila a kdesi zmizla. V okolí miesta činu ju nedokázali nájsť. Zlodejov sa policajtom napokon podarilo chytiť. Zaraziť ju mohla nezvyčajnosť tejto krádeže - ešte nikdy nepočula že by sa niekto pokúsil prepadnúť starožitníctvo.
Po odchode doktora ju strýko Gon ešte donútil pozostať u neho, trocha si oddýchnuť, zregenerovať sa, možno si zdriemnuť. Domov ju pustil až pred zotmením, keď si bol istý, že odrazu neskolabuje na zem; čo ak doktor niečo prehliadol? Na jej mobil volal aj James, ktorý chcel samozrejme zistiť čo sa stalo.

Najlepším liečiteľom bol však dobrý spánok. Z toho dnešného šoku sa musela zotaviť a posteľ vyzerala lákavo. Ale dnešná noc nemala byť pokojná, to rozhodne nie.
Z hlbokého spánku precitla asi o tretej v noci. V izbe vládla tma a za normálnych okolností by sa len prehodila na druhú stranu a znova zaspala. Ale niečo tu nesedelo. Uvedomila si, že tu nie je sama. Hovoril to jej inštinkt, a ten sa nikdy nemýlil.
Okno v izbe bolo otvorené dokorán a dovnútra vial chladný nočný vietor. Na parapete posedával nezvyčajne mohutný mýval (medvedík), ktorého prítomnosť v centre New Yorku bola len ťažko vysvetliteľná. Možno sem došiel z Central Parku? A potom vyliezol na vysokú bytovku? Cez jeho kožuch viedol široký biely pruh.
Mýval bol k Yue otočený chrbátom a zrejme si ju nevšimol. Sedel na akejsi hrubej encyklopédii a pomaly v nej listoval, presne ako by to robil človek. A ak počula správne, tak si potichu mrmlal pod nosom.
"Nie... nie.. naah, tento určite nie! Možno... ách, asi ne. Koľko ich tu je...?"
Ak to nebol sen, Yue muselo istotne preskočiť. Ako silno si pri tej nehode treskla hlavu?

Domov som sa dostala až pred zotmením. Strýko bol celkom vystrašený a ja som sa moc nemohla diviť, predsa len tie správy pravdepodobne pozeral so mnou, keďže som ich sledovala u mňa.. no a tak nejak som sa mu priznala, že to dievča ktoré zmizlo, som bola ja.

Keď sa mi podarilo dostať domov, netrvalo dlho a išla som rovno spať. Ani som sa neosprchovala, lebo som si nechcela pokaziť rôzne náplaste a obväzy, ktoré som na sebe mala. Sama som ich síce vedela viazať, ale na takom chrbte by som bola bezmocná. 
Zobudila som sa, no.. kto vie kedy. Bola tma, teda tma aká v meste len môže byť. Do izby mi svietilo svetlo z ulíc, ktoré ale bolo dostatočne utmlené na to, aby sa pri tom dalo spať. Stále som nebola tak úplne hore, no ani som znova nedokázala zaspať. Dostala som pocit, že v izbe nie som sama a tak som sa len lenivo obzrela. Všimla som si mývala, ktorí sedel na nejakej encyklopédií alebo čom a listoval si v nej. Celkom som si oddýchla. Nebol to zlodej. Hlava mi klesla znova na vankúš a ešte dobrých päť sekúnd mi trvalo, kým som si uvedomila, že to vlastne vôbec nedáva zmysel. 
Trhla som sebou a v momente som sedela. 
"ČO?!" Vypadlo zo mňa a ešte to vyzeralo tak, že niečo dopoviem no.. slová sa mi zasekli v hrdle.
"Tak toto je buď sen.. alebo bol tne náraz horší, než si doktor myslel." Zamrmlala som, sledujúc to podivné stvorenie, ktoré navyše hovorilo?

> Yue

"OOOAHH!!" Vykríkol mýval prenikavo a skoro vyletel z vlastnej kože. Celkom vydesený hneď na to nemotorne zakopol o knihu a vypadol z okna. No o krátky moment sa na parapete znova objavil. Zdalo sa jej to, alebo sa ten mýval vznášal? Spoza vonkajšej parapety najprv len opatrne vykukol a potom skočil do izby.
"Ja-ja som celkom zabudol že ma môžeš vidieť. Som to hlupáčisko teda! Ale... počkať. Ty máš ešte spať, Číňanka!" Prehovoril mýval akoby si odrazu niečo uvedomil. Na Yue vrhol obviňujúci pohľad, nespokojný s celou touto situáciou. Zrejme nečakal že sa dievča prebudí. A doteraz mal všetko úplne pod kontrolou. Pomalým krokom k nej vyrazil a vyskočil na posteľ.
"Ešte si musíš trocha pospať, a potom ťa preberiem, dobre?" Začal k nej drzo naťahovať labku.

Sama som sa zlakla, keď sa on zlakol. Ako vypadol z okna, v podstate som sa snažila rýchlo vyhrabať vyššie na posteľ. Nohy som dala k sebe a rukou som zo stola chytila lampičku, ktorú som mala v pláne použiť ako kyjak, ak bude potreba.
"Hej hej hej!" Začala som sa s ňou zaháňať, keď sa začal vracať späť.
"Je mi jedno či to je sen zasran! Ty zas nemáš rozprávať !" Obvinila som ho.. a teda ja som považovala moje etnikum a fakt že nespím za menšie zlo, než to že on .. proste rozprával.. a vznášal sa a tak.
"Daj odo mňa tie paprče preč ty prerastený potkan!" Ak ku mne stále naťahoval labku, mala som v pláne ho lampičkou odpáliť čo najďalej odo mňa.

> Yue

Urážky od Yue ho očividne hlboko zasiahli, pretože des na jeho tvári rýchlo vystriedal hnev a chuť "bojovať." Aspoň teda slovne.
"No dovoľ! Aký potkan?! Ty, ty... prízemná, plešatá opica!" Zrúkol najedovane mýval a keď sa Yue začala oháňať lampičkou, radšej si dal odstup. Pohľadom si ju zamračene premeriaval, ale potom len zmierlivo zodvihol obe dlane, ak sa tak vnútorná strana jeho labiek dala nazvať.
"Hej, múdrejší ustúpi. Možno sme vykročili na nesprávnej nohe." Povedal a potom sa ladne uklonil. Na znak mieru prešiel na druhú stranu postele, čo najďalej od Yue. Jediným dotykom ju mohol uspať, no nechcel sa k nej približovať. Nevedel presne aké má toto dievča schopnosti, a neplánoval to zisťovať zlou nedobrou cestou.
"Moje meno je Azeban. Ale deti ma zvyknú volať Azi. Ty ma môžeš volať Azeban. Alebo Aze. Ale aj Azi ak chceš. Len mi nehovor Zeban. Ani Eban. Len... tie verzie začínajúce na "A." Ako mám volať teba, dievča?" Predstavil sa, pričom jeho meno Yue nič nehovorilo - rozhodne nešlo o čosi moderné americké, skôr starodávne. No dávalo tu čokoľvek nejaký zmysel?

Nafúkla som tvár a mala som čo robiť, aby som lampičku po tomu škriekajúcemu potkanovi nehodila. Plešatá opica.. nemala som snáď vlasy ? a prečo opica? Ako ustúpil ďalej odo mňa, ja som lampičku trocha zložila a už som ju nedržala v tak bojovom geste, no staĺe .. priskočiť ku mne, dostal by taký backhand, že by pravdepodobne vyletel oknom. Alebo aspoň o tom som sa snažila presvedčiť samú seba.
"Deti?" Podvihla som obočie a rozhliadla som sa, či tu neuvidím aj nejaké malé mývali, ktoré by mohli byť jeho deťmi. 
"Yue.... stále si myslím že si len ilúzia.." Odvetila som na predstavenie a v podstate odzdrav. Moja reč tela bola.. zaujímavá. Ako keby som plánovala po Azebanovi lampičku naozaj hodiť a presvedčiť sa, že sa mi len nezdá.

> Yue

Reč tela tohto rozprávajúceho zvieraťa bola presným opakom; mýval mal zdvihnuté laby, akoby sa pripravoval hodenú lampu odraziť alebo okamžite odskočiť.
"Ani na to nemysli!" Pichol prstom varovne do vzduchu, ukazujúc na Yue.
"A nie som žiadna ilúzia! Ako myslíš že si dnes prežila tú pohromu?" Rozhodil rukami nervózne, akoby to všetko malo Yue okamžite dojsť. No čo mal tento mýval, ktorý vyskočil priamo z nejakej detskej rozprávky, spoločné s tým, že z tej dnešnej nehody odišla bez akéhokoľvek vážneho zranenia? Azeban videl, že to dievčaťu stále nedochádza.
"Dobre, druhý pokus. Vyznávaš nejaké náboženstvo? Bohov? Vyššie bytosti...?" Začal sa pýtať ako učiteľ na prvej hodine v triede prváčikov. Schválne hovoril pomaly, aby to človečia žena zvládla pochopiť. Potom ukázal na encyklopédiu stále položenú na okennej parapete.
"Jeden z nich... a že ich tam je ako hadov... ťa musel požehnať. Zniesol na teba svoju priazeň. A to prichádza s istým darom. Alebo... nemusel. Ja neviem. Spôsoby bohov sú podivné, kto má tomu rozumieť?" Pokrčil plecami otrávene a dúfal, že Yue nespôsobí obrovský šok. Vlastne tu nemal čo robiť, ale to ona nevedela. Len usúdil, že keď je Číňanka (alebo Japonka?), tak ju zrejme požehnal jeden z čínskych "nesmrteľných."

Z môjho pokusu nebolo nič, len som sa znova zastavila. Privrela som oči a poriadne zlhboka som sa nadýchla, vydýchla a snažila som sa potlačiť nejaké racionálne uvažovanie. Povedala som si, že ak sa mi to zdá, tak si to môžem aspoň trocha užiť nie? Človek sa s mývalom nerozprával každý deň.

Keď sa ma spýtal na tú pohrebu, podvihla som obočie a pokrčila som ramenom.
"Nemám tušenie.. šťastie?" Aj keď .. šťastie by bolo, ak by ma auto obyšlo .. preletieť výkladom po tom ako do mňa napáli v plnej rýchlosti SUV, zdemolovať obchod a odísť po vlastných, to nebolo šťastie..
"Už ani nie.. keď som bola menšia, modlievali sme sa k rôznym bohom." Začala som a keď poukázal na encyklopédiu, musela som sa zasmiať.
"To máš pravdu, máme ich veľa." Prikývla som, pokladajúc lampičku späť na svoje miesto. Pre zmenu som ju len zapla, aby som mala trocha viac svetla.
"Požehnať? ah.. rozprávam sa s hovoriacim medvedikom o tom, že ma niekto požehnal." Zľahka som sa pousmiala. Rozhodne to nebol ten anjel strážny, ako si myslel "očitý svedok". Ani ma to až tak.. nie že neprekvapilo, no mýval si mohol všimnúť, že mnou celkom trklo. Spomenula som si na ten pocit, keď som sa zapozerala na sošku Nezhy a malú domácu svätyňu, ktorú mal strýko v izbe. Ruku som si priložila na hruď a trocha podvedome som dlaň zovrela do päste. Nie však výhražnej, skôr takej uvoľnenej, ako keby som chcela pred mojou hruďou niečo uchopiť.
"Neviem nič o požehnaní ale.. cítila som chviľu taký ten, pocit." Začala som. "Bolo to zvláštne, neskutočne príjemné, lepšie ako sex, naozaj." A že v tomto ohľade som sa nemohla sťažovať.

> Yue

"Vy ľudia milujete všetko pripisovať náhode, však že?" Pousmial sa Azeban, premýšľajúc ako by jej túto zvláštnu situáciu mohol vysvetliť. A hlavne dokázať. Poznal mnoho spôsobov a čas mu dochádzal. Zanedlho sem dorazí Meda a pravdepodobne ho zabije, alebo sa o to aspoň pokúsi. Musel tomuto dievčaťu rýchlo ukázať, že to čo sa stalo naozaj nebolo "šťastím."
Odpoveď Yue ohľadne bohov očakával, veci sa nemali dobre a problémy sa dotýkali aj veľkého Elohima, za čo bol Azeban len šťastný, pretože to bol práve on kto im priniesol skazu. Nie priamo, ale... pointa zostávala.
"Ešte že nie si kresťanka..." Vydýchol si Aze - ďalšieho nepriateľa tu rozhodne nepotrebovali. Mnoho jeho spojencov považovalo kohokoľvek kto nepatril k "Pôvodným," za zloduchov, pričom ich pejoratívne označovali za "kolonistov" alebo jednoducho vrahov či ničiteľov. Kmene ku šťastiu nemali s väčšinou "pohanov" problém; ten spočíval najmä v moderných monoteistoch. Aze si aj napriek udalostiam za posledné stovky rokov dokázal zachovať ako taký pozitívny nadhľad...
Yue potom spomenula ten pocit, a mývalovi sa rozžiarili oči.
"Presne! Ten pocit! Kedy, kde? Počula si niekoho meno? Možno videla jeho podobu? Musím zistiť koho čo si, predtým než príde..." Náhle prestal hovoriť akoby sa preriekol a Yue venoval len zahanbený úsmev.
"Bez urážky, ale nevyzeráš nejak výnimočne. Ten Yudi... nefritový cisár, to si neviem predstaviť. Hah, pochybujem aj o mocnom Sun Wukongovi! A snáď len nie Yanwang... možno Nuwā? Guanyin?" Azeban sa zamýšľal a naslepo strieľal, pokúšajúc sa uhádnuť ktorý z čínskych bohov na Yue zniesol svoju priazeň.

Chvíľu som sa na medvedíka pozerala, možno trocha nechápavo. Vyzeral že je tak istý a dokonca hovoril o niečom, o čom som nemala ako vedieť. Takže to asi naozaj nebol sen. Ostatne s tým som sa zmierila už pred pár minútami. S povzdychom som sa usmiala na jeho poznámku o kresťanstve. Popravde som to náboženstvo ani len nemala rada, bolo to choré. Ľudia ktorí sa na to spoliehali boli chorý. To u nás bolo z veľkej časti dôležité vlastné úsilie, ktoré si zaslúžilo priazeň bohov. Kresťania? Proste čakali na zázrak. Aspoň tak mi to prišlo. Bolo to tak obmedzujúce.

"Nezha... bola som pri domácej svätyni tretieho lotusového princa. Dostala som ten pocit keď.. som sa naň pozerala." Priznala som sa. No to nemuselo hneď znamenať, že ma požehnal. Mohol mi len pomôcť? ak vôbec niečo také existovalo. Bol predsa len ochranca.