Nová perspektíva

Sedela som na schodoch, ktoré viedli do univerzitnej knižnice. Tam som pred pár hodinami pracovala na jednom zo zadaní ktoré malo byť hotové do budúceho týždňa. No na dnes som si už povedala, že mám dosť. Robila som hneď dve veci. Snažila som sa na nohy nasadiť korčule a tak som mala zamestnané ruky. Telefón som mala pichnutý medzi uchom a ramenom a počas usmievania sa mi podarilo aj dosť uškŕňať. Tak trocha ako dieťa. "Už som skončila zlato.. len ešte musím vybaviť jednu donášku.. Yep v Čínskej štvrti." Na chvíľku som sa odmlčala- Nasadila som si korčuľu aj na druhú nohu a začala som zapínať popruhy. "Dnes večer? Chao..zajtra mám závod, vieš že nemôžem." šepla som milým a ospravedlňujúcim hlasom. "Naah zvládneš to. Ok budem končiť. Zajtra sa vidíme ok? Maj sa.. Aj ja teba, papa !" Zaškerila som sa a len som hlavu vystrela. Jak telefón začal padať k zemi, šikovne som ho chytila do rúk a zrušila som hovor. Dala som si ho do ruksaku, ktorý som si prehodila cez chrbát a postavila som sa na korčuliach. Celý ten rozhovor s mojim priateľom - Chao, bol dosť nahlas, no v našej rodnej reči.. a tak mu moc ľudí tak či tak nerozumelo. 

Keď som si zapla stripes ruksaku na bruchu a nad prsiami, aby sa mi ruksak moc nehýbal, rozhodla som sa vyraziť. Mojim cieľom bola mestská časť Chinatown v Manhattane. Bolo to miesto kde som mala väčšinu mojich mimo-školských kamarátov. Predsa len som patrila do tej komunity ľudí. Chao, patril k jedným z nich, aj keď asi pol roka dozadu sme spolu začali chodiť. Bola pravda, že mal svoje muchy. Napríklad jeho spôsob obživy. Vedela som, že patrí k mafii, nejakým triádam alebo tak. No príliš veľa som o nich nevedela. Na druhú stranu Chao bol niekto, koho mali ľudia v Chinatown radi a koho aspoň z videnia celkom poznali. Bola som rozhodnutá sa ho raz na to začať vypytovať, no zatiaľ ešte nie.

Mojim momentálnym cieľom bol obchod s cigaretami. Robila som poslíčka, takého.. pre toho, kto práve potreboval a na dnes som mala dohodnutú ešte jednu prácu. Zhodou okolností práve pre Chaovho otca. Potreboval vyzdvihnúť kartón cigariet a ako to už u takých ľudí býva, málokedy podobné veci robievali sami, skôr si na to najímali ľudí. Navyše som nebola šofér, premávka bola už tradične priam príšerná a ja som sa svojimi korčuľami dokázala pomerne rýchlo dostať v podstate hocikam, aj vďaka peším zónam a rôznych úzkym chodníkom a uličkám.

> Yue

Korčule boli v meste ako New York veľmi rozumnou voľbou, aj keď s ohľadom na drzých a nevšímavých vodičov možno trocha nebezpečnou. No kedy tu na cestách neboli nekonečné zápchy, či ráno, na obed alebo večer? V záplave smogu, trúbenia a rachotu starých motorov aj tí trpezlivejší strácali všetku nádej. Za posledné roky sa situácia v Manhattane zlepšila, no stále mala ďaleko od čohokoľvek prijateľného. Hladina hluku vďaka elektromobilom pomerne klesla, aspoň to tvrdili médiá a miestni politici. Ale Yue si nejakú zmenu nevšimla. Naopak, pretože väčšina drahších áut mala vlastného autopilota, ulice teraz nezapchávali len zúfalí vodiči, ale aj prázdne autá, smerujúce kamkoľvek im ich majitelia prikázali.
Cesta od fakulty do čínskej štvrte trvala približne štvrť hodinu, snáď aj menej ak sa Yue poriadne rozbehla. A to jej v poslednom čase vôbec nerobilo problém. V šprinte dokázala vydržať snáď aj hodinu, bez toho že by sa výrazne vyčerpala. To nevysvetliteľne platilo pre všetky fyzické aktivity, do ktorých sa púšťala. Mohla to byť len výborná forma, pozitívny vplyv jarných mesiacov, mohlo to byť čokoľvek, no Yue s istotou vedela len to, že sa cíti úžasne a plná života.
Jej myšlienky prerušilo zvonenie mobilu v ruksaku. Volal James, kolega z biochémie, na ktorej vás profesor (proti všeobecnej vôli študentov) prinútil dať sa do dvojíc a do konca semestra spoločne spraviť isté zadanie. Prácu ste mali odovzdať až niekedy v máji, no James sa možno na nej rozhodol zapracovať práve dnes.

Cítila som sa dobre. Mója forma bola lepšia, než posledný rok a aj vtedy bola vynikajúca. Rozmýšľala som nad tým, či za to môže dospievanie alebo jednoducho to, že som si už na korčule tak zvykla, že ma jednoducho neunavili. Premávala som sa ulicami dosť rýchlo. Úprimne som často chodievala aj po cestách, ktoré boli určené autám. Predsa len oni sa z môjho pohľadu v zápche priam vliekli a ja som na chodníku nechcela nikoho seťať a ublížiť. Zaregistrovala som vybrovanie mobilu a tak som na ďalšej červenej zhodila ruksak a vytiahla som odtiaľ mobil.
"Nemôžem moc hovoriť, potrebuješ niečo súrne?" Spýtala som sa, sledujúc semafór, ktorý mal dokonca časovač toho, koľko ešte červená bola. Keďže som ju práve chytila, mala som ešte tak tridsať sekúnd.

> Yue

James na svojej strane započul zvuky ulice a uvedomil si, že naozaj nevolá vo vhodnom čase.
"Yue! Ja... prepáč že ruším, ale chcel som sa pozrieť na to naše zadanie. Až teraz som si tie otázky poriadne prečítal a... je to peklo! Sám to nedám. Máš dnes čas? Večer? Alebo zajtra? Mali by sme to aspoň prebehnúť... termín odovzdania sa blíži." Jeho hlas začínal mať prvotné náznaky tej študentskej "paniky," keď na poslednú chvíľu zistíte, že učivo je ťažšie ako ste predpokladali a za dva dni sa na skúšku či prezentáciu rozhodne nestihnete pripraviť. No trocha to preháňal, stále vám zostávali tak dva týždne. Tridsať sekúnd prebehlo rýchlo a Yue sa mohla pohnúť.

Trvalo mu to a tak som si s ľahkým úškrnom prestúpila na chodník, kde bola zelená a odpratala som sa bokom tak, aby nemusela telefonovať počas kľučkovania medzi autami v ich zápche. Prevrátila som očami. Mali sme ešte čas, dosť času a on to riešil teraz? navyše som doteraz bola v knižnici, aj keby som čas mala, naozaj sa mi nehcelo.
"Nemám, dnes mám ešte prácu a zajtra som na jednej akcii z klubu, možno zajtra večer? Ale nie moc dlho, pár hodín max." Navrhla som. Vedela som, že je škola dôležitá, len si práve nevybral vhodný čas. Navyše som chcela svoj voľný čas s niekým, tráviť skôr s Chaom než s Jamesom. "Nepanikár prosímťa, ešte máme čas..." Snažila som sa ho trocha upokojiť. Nevedela som ako on, ale ja som neverila, že nad tým strávime viac, než pár dní.

> Yue

So svojou odpoveďou krátku chvíľu váhal.
"Okej, okej, zajtra večer mi vyhovuje. Myslím, že tam nemám nič... nič v pláne. A... možno blbá otázka, ale môžeme to robiť u mňa? Alebo chceš u seba?" Odvetil James zamyslene, akoby mal niečo naplánované na akýkoľvek deň v týždni. No pred Yue sa nechcel javiť ako asociál. Popravde, večer mal tak akurát dojsť na komp, jeho kamoši si chceli zahrať pár zápasov vo FIFA 26. A tou otázkou ju samozrejme nechcel nejako vystrašiť.
Práve v tejto chvíli asi jeden blok od miesta kde stála Yue prebiehala policajná akcia, teda skôr zbesilá naháňačka. Osoby podozrivé z ozbrojenej krádeže sa policajtom nepodarilo zabasnúť na mieste činu, a tak sa museli pustiť do šialenej a nebezpečnej honby cez ulice mesta, ktoré boli preplnené tisíckami ľudí a áut. Policajné či záchranárske sirény boli v Manhattane prakticky prirodzenou kulisou a len málokto si ich všímal. Yue si toho nebola vedomá, no naháňačka smerovala priamo k nej.

Zamyslela som sa. Úprimne sa mi moc nepáčili možnosti, ktoré sa mi snažil navrhnúť. U mňa toho moc nebolo a navyše tam bol trocha bordel, keďže som nemala čas upratovať. A no.. nemala som internet. Ten som mala len na telefóne. Mohol za to aj fakt, že som v podstate takmer každý večer prespávala u Chaa a tak som si nepovažovala za potrebné môj byť udržovať v nejakom stave, kde by som si do neho vodila kamarátov. Na druhú stranu sa mi nechcelo trepať na druhú časť Manhattanu k Jamesovi. 
"Bolo by fajn.." odvetila som, na čo som sa pomaly vydala na chodník, kde znova zasvietila zelená. Nesnažila som sa nejak ponáhľať. ".. ak by sme to vyriešili u Chaa, plánujem tam po tom ostať a naozaj sa mi nechce trebať na intrák." Navrhla som. Možno.. to odmietne, no ja som tu bola toho nežného pohlavia a v noci sa z intráku trepať k môjmu priateľovi síce nebolo úplne nebezpečné, ale riskovať sa mi to nechcelo.

> Yue

James sa znova na moment odmlčal. V telefóne sa ozvalo sklamané povzdychnutie.
"Ou... myslíš u tvojho priateľa? Počuj, ja neviem... neviem či sa chcem motať okolo tvojho frajera. Stačilo mi ho vidieť raz." Pravda, raz keď sa ju snažil po škole dohnať a dohodnúť sa na ďalšej práci, Chao ho bleskovo odstavil. Chuť do štúdia ho potom rýchlo prešla. James chcel s Yue tráviť čas osamote, no bolo mu jasné, že oproti jej priateľovi je celkom stratenec. Samozrejme to Yue nepovedal priamo, to by ho odmietla okamžite.
Uháňajúce auto zlodejov so škripotom pneumatík vošlo na hlavnú ulicu a vodič sa divoko snažil prekľučkovať pomedzi stojace autá v zápche. Bol to zúfalý pokus, ostatní vodiči ho nemali ako pustiť, sami nemali kam uhnúť. Policajné sirény sa blížili a vodič sa musel rýchlo rozhodnúť - otočiť to alebo...
"Zober to cez chodník!" Zrúkol jeho komplic na sedadle spolujazdca, a bolo rozhodnuté. Problém bol taký, že na širokom chodníku sa nachádzali desiatky ľudí, a nie každý dával pozor. Viacerí cez sluchátká počúvali hudbu alebo boli na mobile, ako napríklad Yue. Mohutné SUV prerazilo kovové oplotenie, poľahky vyliezlo na chodník a vražedne sa hnalo pomedzi chodcov. Yue na reakciu nemala ani zo sekundy, vozidlo do nej vrazilo zozadu. Stihla sa len otočiť, možno uvidela vydesený výraz vodiča, no viac nie. Brutálny čelný náraz ju vymrštil do vzduchu a v krátkom okamihu sa preletela niekoľko metrov, vlastným telom prerazila výkladové sklo zlatníctva a tvrdo dopadla na zem. Yue sa zatmelo pred očami, nevedela či jej rinčí v ušiach alebo sa spustil len prenikavý alarm, nedokázala dýchať, necítila si končatiny, celkovo išlo o neuveriteľnú bolesť. Bola si istá, že je mŕtva... no nie celkom. Do tela sa dostavil adrenalín a aspoň teraz mala pocit, že dokáže vyskočiť aj na nohy, aj keď len zmätene a potácavo. Jej oblečenie bolo potrhané, rovnako aj koža zakrvavená z množstva rezných poranení. Pri náraze prekvapivo stratila obe topánky a obsah ruksaku sa povaľoval kdesi na chodníku. Z mobilu na zemi sa ozýval znepokojený a nechápavý hlas Jamesa.
Jedna vec však bola jasná - zatiaľ čo Yue bola poriadne otrasená, po takejto nehode nemala vôbec žiť, a už vôbec nie byť pri vedomí. Predsa len, študovala zdravotníctvo. Ako sa hovorilo, tieto zranenia by nemali byť v súlade so životom.
Do rozbitého obchodu, s ktorým Yue narobila poriadnu robotu, vkročil postarší muž a opatrne sa priblížil k Yue.
"Slečna, slečna, ste v poriadku?!" Znela jeho hlúpa otázka.

"Yeah, nevadilo by mu to." Teda, možno som sa o tom snažila presvedčiť sama. Keď poznamenal že staćilo, že ho videl raz, nahlas som sa rozosmiala.. no milo, nemala som mu to za zlé. "Ale no ták, on je zlatý len, na prvý pohľad pôsobí hrozivo. Keby že mu dáš šancu..." No to bolo irelevantné, keďže Chao nebol ten typ ľudí, ktorí by sa zapodieval mojimi spolužiakmi. Môj strýko, to bolo o niečom inom. Bol rád v spoločnosti malých ľudí no Chao ani moc nie.
No skôr než som stihla nejak ďalej rozobrať našu situáciu, zrazu som si uvedomila, že za mnou niekto robí hrozný hluk, bol to motor? Prekvapivo som sa pozrela no stihla som uvidieť iba nárazník a predné sklo uháňajúceho SUV, na čo som pocítila iba obrovskú bolesť a celý svet okolo mňa sa roztočil. Moje telo spravilo vo vzduchu niekoľko premetov, až kým neprerazilo sklo jedného zo zlatníctva. Stratila som vedomie, aspoň na nejaký čas..

Keď som zas začala naberať vedomie, cítila som neuveriteľnú bolesť snáď v celom mojom tele. Pohla som rukou, no keďže som ležala na skle, len som si to prihoršila, Bola som dorezaná, dotlčená no z nejakého dôvodu na živo. Do očí sa mi nahrnuli slzy a ja som sa nezmohla na nič iné, len bolestivý hlasný povzdych, alebo skôr zavrčanie. Ani som sa nesnažila postaviť. Aj keď sa mi do tela nahrnul adrenalín a bolesť ustúpila, ostala som len na zemi a sťažka som dýchala. Momentálne som as stále snažila zistiť, ktorým smerom je hore. Telefón som pri bosých nohách. Počula som z neho vystrašený hlas Jamesa. 
Napadlo ma, že sa posnažím nejak.. uvedomiť si škodu na mojom tele.. vedela som pohnúť prstami? Skúsila som to.. ako rukami, tak aj nohami. Neverila som, že by som toho bola schopná no... postavila som sa, ako som vôbec bola na žive?

> Yue

Yue v bezvedomí zas nebola tak dlho, lebo na mieste nehody sa ešte nenachádzali sanitky, ani len polícia - dopraváci pomoc zavolali, no museli pokračovať v naháňačke. Unikajúci zločinci už neboli len podozriví za ozbrojenú krádež, ale vinní aj za ohrozovanie chodcov, v horšom prípade aj za vážne zranenia, ktoré im spôsobili. Yue z ulice počula bolestné náreky, takže nebola jediná koho tí šialenci trafili.
Muž na Yue pozeral so širokými očami, nechápajúc ako mohla toto prežiť. A dokonca sa zdalo, že zvládne chodiť... bol to zázrak.
"Boh ťa žehnaj. Tvoj anjel pracuje ťažko."
Čo sa týkalo jej zdravotného stavu, Yue bola pomerne otrasená a na um prichádzali aj obavy ohľadom zlomenín a možno aj mozgového otrasu, ale ten náraz musel byť neuveriteľne šťastlivý; prakticky sa jej nič nestalo - na rozdiel od zlatníctva, ktorého interiér bol kompletne zdevastovaný. Nech sa udialo čokoľvek, Yue v diaľke začula sirény. Za pár minút sa na scéne objavia sanitári, poliši, potom určite aj novinári. Vedela, že ak tu zostane a rýchlo sa nevyparí, v procese lekárskej prehliadky a policajného vypočúvania strávi celý deň. Na "útek" mala teraz poslednú šancu.

Dokázala som pohnúť končatinami.. a rozhodne som sa necítila tak zle, ako by som sa mala. Stále som rozmýśľala nad svojim, no z toho ma vytrhli slová muža o nejakom bohu. Zamračila som sa. Nepatrila som ku kresťanom, vlastne som si z domu odniesla tradičné čínske náboženstvo, Shinoizmus.
"Moji bohovia nemajú anjelov pane.." Zamrmlala som skôr tak automaticky a načiahla som sa po telefón na zemi, no ďalej som to už nerozoberala a prešla som na ulicu. Počula som sirény, bolo tam viac zranených ľudí. Nechcela som tu však ostávať. Nepotrebovala som pomoc od polícii a to ich vypočúvanie. Prešla som si po skrvavenom čele, obhliadla som si zhromažďujúci sa dav ľudí a následne som sa odtiaľ pokúsila zdrhnúť. Zrušila som hovor a len som pri "úteku" z miesta činu vytočila úplne iné číslo. Bol to môj strýko. Volala som mu na číslo, ktoré v podstate znamenalo niečo ako núdzovú linku, do dnes som ho použila len raz, keď ma raz otravovali nejaký parchanti a no.. odpoveď vtedy bola naozaj rýchla.

Zašla som do jednej z uličiek, kde som si len vyčerpane sadla vedľa jedného z odpadkových košov a telefón som si priložila k uchu. Stále som bola dosť otrasená, čo som mu vlastne mala povedať?
"Strýko Gon? Ja.. ja potrebujem pomôcť.. prevalcovalo ma nejaké SUV ja .. ja myslím že mi nič nie je ale neviem. Preletela som jedným obchodom.. môžeš pre mňa ísť? nechcem ísť na lokálku.." Začala som, snažiac sa spomenúť, kde som sa teraz vlastne nachádzala a povedať mu adresu.

> Yue

Muž na jej nemiestnu poznámku nestihol zareagovať, len sa poškrabal na brade a po Yue sa za krátko zľahla zem. Z pohľadu, ktorý sa jej na ulici naskytol, bolo jasné, že z tejto nehody vyšla pomerne dobre. Na zemi ležal chlap so zjavne zlomenými nohami a rozbitou hlavou, žena v bezvedomí a niekoľko ďalších obetí, okolo ktorých sa zhromažďovali ľudia a snažili sa im poskytnúť prvú pomoc.
Strýko Gon hovor zdvihol takmer okamžite - mobil mal vždy pri sebe, najmä keď mu zvonilo núdzové číslo.
"SUV? A... čože čím si preletela? Lastovička, to neznie dobre. Si zranená?" Začal vyzvedať začudovane a nechápavo, no podľa tónu Yue si v zápätí uvedomil, že si z neho neuťahuje. Znelo to absurdne, ale Gon nechcel zdržovať - mal ju na starosti a nech bola na silných drogách alebo naozaj zranená, najlepšie bude, ak ju dostane kamsi do bezpečia, najlepšie domov.
"Kde si? Okamžite niekoho pošlem." Ak Yue podvihla oči, na murovanej stene mohla vidieť tabuľku s nápisom "E 13th St."

Zodvihol mi to v podstate v momente a z jeho tónu hlasu mi bolo zjavné, že mi moc neverí. No čo iného som mala robiť? Mohla som ešte zavolať frajerovi no bála som sa, že by z tých magorov v SUV neostalo absolútne nič ešte skôr, než by ich našla polícia. Ostatne tak to možno aj bude.
"Som v jednej uličke, pri križovatke na "xxy".." Odvetila som mu. "Nedá sa to minúť, je tu kúsok veľa ľudí, sanitky.. policajné autá. Tí magory pozrážali snáď polku ulice.." Zamrmlala som do telefónu a následne som si len povzdychla. Neostávalo mi nič iné, než čakať.

> Yue

"Moment." Odvetil a na svojom druhom mobile vytočil akési číslo. Po krátkej konverzácii, z ktorej Yue nič nepočula, sa vrátil na linku, no zjavne pre Yue vybavoval odvoz.
"Chen je na ceste. Jazdí čierny Suburban. Spoznáš ho - vysoký, hustá brada... donesie ťa rovno sem. A potom zistíme čo a ako, jasné?" Možno jej predsa len uveril; však so svojou neterou nemal príliš veľa zlých skúseností. Len málokedy vyrobila nejakú hlúposť - prečo by teraz klamala?
Neprebehlo ani desať minút keď do uličky vošlo mohutné čierne SUV, značky Suburban LV, ako strýko spomínal. Auto malo zatmavené sklá, takže Yue dovnútra nevidela. Z auta vystúpil svalnatý chlap, zrejme Chen, ktorý sa na prvý pohľad javil ako vymáhač, možno ochrankár, ale rozhodne niekto kto sa o seba vedel postarať. Na sebe mal biele nohavice a krikľavo farebnú havajskú košeľu. Nikdy predtým ho ešte nevidela - že by pre strýka začal pracovať len nedávno? Pri pohľade na Yue sa zatváril trocha prekvapene. Predsa len, vyzerala akoby sa pred chvíľou pobila so svorkou vlkov.
"Slečna Yue, ak sa nemýlim. Pán Sun povedal, že vás mám k nemu doviesť. Zvládnete cestu?" Spýtal sa, naznačujúc na jej viditeľné zranenia a množstvo krvácajúcich rán. Bez ohľadu na odpoveď z auta vytiahol balík vreckoviek a podal ich Yue.